Založiť webovú stránku alebo eShop

Náučný chodník Kamenica

Dr. G. K. Zechenter - Laskomerský

Dr. Gustáv Kazimír Zechenter - Laskomerský.

je známy aj pod pseudonymom Laskomerský. Povolaním bol lekár, ale zaoberal sa aj inou činnosťou geológ, mineralóg, speleológ, etnografik, botanik, cestovateľ, maliar krajiniek... Patril k najpopulárnejším slovenským spisovateľom a humoristom v druhej polovici 19. storočia. Bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej v roku 1863 a podporoval ju po celý svoj život. Bol aj členom revolučnej akademickej légie, osobným lekárom prvého predsedu Matice slovenskej, biskupa Štefana Moysesa.

Zechenter sa narodil 4. marca 1824 v B. Bystrici. Bol najmladší z ôsmich súrodencov, z ktorých dvaja umreli v deckom veku. Jeho otec Ignác bol banským úradníkom a matka Katarína, rod. Aschnerová pochádzala zo slovenskej učiteľskej rodiny v Kremnici. Predkovia Zechenterovho otca pochádzajú z Durínska v Nemecku. Prvý raz sa spomína ich rodina v banskobystrickom archíve v r. 1732, kedy bol jeho prastarý otec František ako zvonársky majster prijatý za mešťana mesta Banská Bystrica. V r. 1743 odlial zvon do kostola v Bartošovej Lehôtke.

Zechenter Gymnázium ukončil s vyznamenaním a ako najlepší žiak bol odmenený Komenského knihou Orbis pictus. Keď mu v r. 1842 zomrel otec, vysťahoval sa s matkou do Radoboja v Chorvatsku, kde žila jeho sestra Štefánia s manželom Karolom Roesznerom, ktorý mu umožnil pokračovanie v štúdiu. V r. 1840 odchádza na filozofické štúdia do Vacova a v 1841 v nich pokračoval v Pešti, kde po roku prestúpil na štúdium medicíny. Štúdiu pokračoval na univerzite vo Viedni. Rád vystrájal fígle a žarty a tak sa čoskoro stal obľúbeným spoločníkom veselého študentského kolektívu. V Pešti sa spriatelil s Júliusom Plošicom, Jánom Kollárom a ďalšími národne orientovanými Slovákmi, kde dozrelo jeho národné uvedomenie, čo ovplyvnilo jeho ďalšie národno-kultúrne formovanie.

Revolučný rok 1848 zastihol aj Zechentera. Strhli sa prvé boje. Ako mladý medik - študent mal možnosť vyskúšať si v praxi získané vedomosti pri ošetrovaní ranených. Stal sa členom revolučnej akademickej légie a napokon jej nadporučíkom, ktorá vtedy bojovala po boku s viedenským proletariátom. O priebehu revolúcie si svoje zážitky zaznamenával a posielal i správy do Národných novín a Orla tatranského. Podrobné poznámky mu zhoreli pri požiari v Brezne r. 1858 a uniformu nadporučíka akademickej légie daroval Matici slovenskej. Na vlastnú žiadosť odišiel z légie, ktorú vláda hodlala rozpustiť a vrátil sa k matke do Bystrice. Tu ho zakrátko ako obyčajného gardistu povolali do tamojšej občianskej gardy a tak sa znova dostal do revolučného víru. S národnou gardou bystrickou a zvolenskou vtiahol do Sv. Jakuba, kde ho vymenovali za cvičiaceho nadporučíka a hlavného lekára pre celý tábor. Keď uhorská vláda vydala rozkaz aby revolučná garda tiahla proti cisárskym vojskám, tak sa Zechenter zúčastnil bojov v okolí Bystrice, ale aj pri Budatíne a Komárne. Následne sa mu podarilo vymôcť si prepustenie a vrátil sa k matke. Lenže ani tu ho nenechali dlho oddychovať. Zakrátko mu zverili vojenskú nemocnicu. V tom čase v okolí Bystrice prebiehali boje medzi honvédmi generála Görgeya a cisárskymi vojskami, preto ranených bolo dosť. Keď cisárske vojská obsadili Bystricu, prišli sem i slovenskí dobrovoľníci. Keď Görgeyo vojsko znovu začalo ohrozovať Bystricu, odchádza do Viedne, aby konečne dokončil štúdiá. Dňa 25. februára 1850 bol promovaný za doktora medicíny. Po návrate do Bystrice niekoľko mesiacov pracoval bezplatne v nemocnici, kým ho dňa 23. júla 1850 vymenovali za obvodného lekára. Keďže ako syn banského úradníka a traja bratia boli zamestnaní pri baníctve, mal blízky vzťah k baníctvu a preto sa uchádzal o uprázdnené miesto bansko-lesného lekára v Brezne, kde nastúpil dňa 3. augusta 1853. Tu mal pridelených 24 obcí. O pár mesiacov sa za nim prisťahovala aj jeho matka a sestra, ktoré v Brezne ostali aj po jeho odchode do Kremnice. V tomto prostredí zažil mnoho humorných, i keď nie vždy príjemných zážitkov, ktoré zachytil vo svojich literárnych prácach. Aj oženiť sa mu podarilo až na tretí pokus. Tri roky dvoril Lujze, dcére Jána Chalupku, no vydala sa mu za iného. V r. 1856 sa zasnúbil s dvadsaťročnou Máriou Szakmáryovou, no po roku sa rozišli. Až 14. februára 1858 sa oženil s Emíliou Grozerovou, s ktorou prežil celý i keď neľahký život. Radostný začiatok rodinného života už po niekoľkých mesiacoch postihlo nešťastie. Pri veľkom požiari v septembri zhorel aj dom v ktorom bývali. Najviac banoval za starootcovskou zvonárskou knihou a zbierkou minerálov. V Brezne sa mu narodili všetky deti. Krátko po požiari sa narodila dcéra Berta a následne Mária, Oľga a syn Gustáv. Dospelého veku sa však dožila len Mária, ktorá sa neskôr vydala za profesora kremnickej reálky Juraja Teschlera.
Dr. Zechenter za zapája do verejného života. Podporoval zvolenie Slovákov do mestského zastupiteľstva a na vedúce funkcie i písanie zápisníc po slovensky v Brezne vo voľbách v r. 1861. Podporoval aby sa sídlom Matice slovenskej stalo Brezno. Na jeseň toho roku magistrát rozhodol prijať do Brezna Maticu slovenskú, no na nátlak nadriadených promaďarských úradov toto uznesenie bolo zrušené. Dr. Zechenter sa aktívne podieľal na vzniku Matice slovenskej v Martine v r. 1863 a sám bol jej zakladajúci člen. V r. 1863 mu zomrela prvá dcéra Oľga i matka. V r. 1867 došlo k tzv. rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, čo sa stalo osudným pre nemaďarské národnosti v Uhorsku. Postihlo to i Dr. Zechentera za jeho agitovanie za slovenských kandidátov v snemových a mestských voľbách i presadzovaní Matice slovenskej do Brezna. Mal byť preložený do zapadlej banskej dedinky Aradilky a len vplyvom hlavného lesného radcu bol preložený do Kremnice, kde sa presťahoval dňa 8 mája 1868. Tu prevzal službu Kráľovského uhorského banského lekára a Kremnický. Jeho obvod tvorilo 25 obcí a osád od turčianskej Bartošky až po Železnú Breznicu za Hronskou Dúbravou. Hlavnou jeho činnosťou bolo liečenie chorých ľudí, či už baníkov a drevo rubačov počas pôsobenia v Brezne, alebo baníkov, lesných robotníkov a uhliarov v Kremnici, ale liečil aj pospolitý ľud. Bol aj osobným lekárom biskupa Št. Moysesa. V Kremnici mu v počiatku radil a pomáhal Pavol Križko. Aj z kremnického prostredia svoje poznatky literárne stvárnil a okrem iného hodnoverne opísal ťažký život baníkov. Okrem lekárskej práce a svojej záľube na literárnom poli sa venoval aj svojim geologickým záľubám. Zozbieral hodnotnú zbierku minerálov, ktoré si vymieňal i so zahraničím. V Hornej Štubni objavil uhlie a založil spoločnosť na jeho ťažbu. Keď sa však vzorky ukázali ako menej kvalitné, spoločnosť rozpustil.

Dr. Zechenter popri vykonávaní svojej hlavnej činnosti lekárskeho povolania, zaoberal sa aj inou činnosťou. Patril k najpopulárnejším slovenským spisovateľom v druhej polovici 19. storočia. Spomienka na Zechentera sa nám zachovala dodnes prostredníctvom bohatej, všestranne zameranej literárnej tvorby napríklad humorné poviedky, cestopisy z jeho ciest po Slovensku ale i zo zahraničných ciest, ale písal i prózu, divadelné hry, satirické verše. Počas pôsobenia v Brezne istý čas vtipne komentoval politické udalosti uverejňované v časopise Černokňažník pod pseudonymom Štefan Pinka. Prímenie Laskomerský prevzal po Laskomerskej doline pri Banskej Bystrici. Jeho humoristické príspevky prinášali slovenské časopisy najmä Černokňažník, Sokol, ale aj iné, najčastejšie pod pseudonymom Laskomerský. Rozprával v nich zábavnou formou svoje zážitky získané v styku s ľudom ako obvodný lekár. Vrcholom jeho tvorby sú 70-te roky po preložení do Kremnice. Hodnotu týchto príspevkov najlepšie charakterizuje to, že i dnes sa dobre čítajú a majú nám čo povedať. Mnohé z nich si zachovali sviežosť a hodnotu aj pre dnešného čitateľa. Zanechal nám i svoj podrobný životopis. Venoval sa aj kresbe portrétov a krajiniek zo slovenskou i zahraničnou tematikou.

Významnú časť svojho životného úsilia venoval geológii, mineralógii, kryštalografii, speleológii, etnografii i botanike. Geológii zostal verný po celý svoj život. V tomto odbore bol vyhľadávaný i cudzími odborníkmi. Spolupracoval s Dionýzom Štúrom, geológom svetového mena Napísal rad populárno – vedeckých, odborných a historických článkov s uvedenou tematikou, ale i z tematikou lekárskou, z paleontológie, poľnohospodárstva, hodnoverný popis života baníkov, lesných robotníkov, prírody. Zverejňované boli v časopisoch Obzor, Letopis Matice slovenskej, Pešťbudínske vedomosti, Slovenské národné noviny, v Slovenskom obrázkovom kalendári, Národných novinách, ako aj v českých časopisoch.
Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a členom jej výboru, darcom a spolupracovníkom matičného múzea. Zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, členom - korešpodentom ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. Podporoval gymnázia v Kláštore pod Znievom, Revúcej a Knihtlačiarsky účastinársky spolok Martine. Udržoval styk s mnohými významnými, národne orientovanými osobnosťami doma i v zahraničí.. Aj počas pôsobenia v Kremnici ostal aktívnym členom Matice slovenskej, ktorú podporoval aj finančne. Bol členom jednateľstva Tekovskej župy a osobným lekárom prvého predsedu Matice slovenskej, biskupa Štefana Moysesa. V Kremnici založil dielňu na výrobu izolačných hmôt. Objavil vchod do Tisovskej jaskyne. Na základe vlastného výskumu geologicky popísal dráhu železnice od Jalnej po Hornú Štubňu a vypracoval aj geologickú mapu tohoto kraja ako prvú so slovenským názvoslovím zverejnenú r.1875. Správne popisuje aj geologické pomery vzniku Kremnického pohoria sopečnou činnosťou. Venoval sa aj kresbe portrétov a krajiniek zo slovenskou i zahraničnou tematikou. V Kremnici založil botanickú záhradu, ktorá bola v r. 1958 vyhlásená za chránenú, z ktorej časť bola vzatá pre výstavbu I. základnej školy.

Aj v Kremnici jeho život mal i tienisté stránky. V r. 1872 mu zomrel syn Gusto, manželka ochorela na týfus. V r. 1873 sa mu zhoršila choroba neuralgia, na ktorú trpel od mladosti a zomrela mu 14 ročná dcéra Berta, ako prvá obeť cholery v Kremnici. V osemdesiatich rokoch sa ako literát takmer odmlčal, čo ovplyvnil jeho zhoršený zdravotný stav, vyčerpanosť a ťažkosti, ktorými ho život neprestal prenasledovať. Manželka a dcéra prekonali ťažké choroby. V deväťdesiatich rokoch na podnet Andreja Kmeťa sa vracia k literárnej tvorbe. Už ako penzista na sklonku života píše svoj vlastný životopis. Posledné štyri desaťročia prežil v dome i dnes známom ako „Zechenterov dom“, ktorý sa stal od roku 1883 jeho vlastníctvom. Dr. Zechenter zomiera ako 84 ročný dňa 20. augusta 1908. Pochovaný je na cintoríne v Kremnici. Má spoločné hrobové miesto s Pavlom Križkom. Na jeho pamäť mu Mesto Kremnica odhalilo na dome v ktorom býval a tvoril vyše 20 rokov v r. 1932 pamätnú tabuľu.
Pamätnú tabuľu v Kremnici venovanej mestom Kremnica, na dome Zechentera v r. 1932 odhalil Jozef Škultéty. Na počesť Dr. Zechentera bola záhrada patriaca k domu pomenovaná na „Zechenterova záhrada“.

Milan Rybársky
predseda MO MS v Kremnici

zdroj: http://www.osvetaziar.sk/program.php?work=detail&EventID=111

TOPlist